Erotická poviedka

Na internáte

Z auta som vystúpil až tesne pred intrákom. Vietor mi strapatil čierne vlasy a mužná postava vrhala tieň na chodník. Zelenými očami som sa sústredene zadíval na ešte stále prázdne balkóny intráku, kde presvitali slnečné lúče. Otočil som sa, aby som si vybral z auta kufre a zamieril som k vchodovým dverám. Na prvom poschodí som vytiahol z vrecka kľúče od izby. Zaštrkotal som nimi v zámku, dvere povolili a ja som s kuframi vošiel do prázdnej predsiene. Zamkol som dvere a zamieril som do jednej z troch buniek. Bola to bunka určená pre troch ľudí, čiže pre mňa a mojich dvoch spolubývajúcich. Hodil som kufre na dlážku a začal som vybaľovať. Ešte som ani poriadne neotvoril prvý kufor a do miestnosti vošiel vysoký urastený polonahý muž, ktorý si sušil uterákom mokré tmavohnedé vlasy.

Keď sa nám stretli pohľady, široko sa usmial a podišiel bližšie ku mne. ,,Ahoj, ty budeš Miro, však?“ Pokýval som hlavou na znak súhlasu, keď mi neznámy podal ruku. ,,Ja som Tomáš, rád ťa poznávam.“ Usmiali sme sa na seba a Tomáš mi pustil ruku. ,,Akurát som vyšiel zo sprchy, prepáč za ten bordel,“ zasmial sa Tomáš, keď som si všimol na dlážke mokré stopy. ,,Kedy si prišiel?“ spýtal som sa. ,,Ale, teraz akurát pred nejakou pol hodinou....nedáš si čaj? Práve si ho idem urobiť.“ Pozoroval som ho, ako si prstami prehrabol mokré vlasy, hodil na seba tričko a vonka na balkón zavesil mokrý uterák. ,,Tak, aká je teda odpoveď?“ spýtal sa, keď vošiel naspäť dnu. ,,Tak...dám si,“ zašomral som a venoval som sa ďalej vybaľovaniu. Tomáš pokýval hlavou a už ho nebolo. Keď sa vrátil s horúcimi šálkami, akurát som vybaľoval z kufra posledné veci. ,,A kde je ten náš tretí...?“ kývol som hlavou smerom k prázdnej posteli. ,,Jaaj, ty to nevieš? Jeho prevelili na iný intrák, takže budeme tu bývať len my dvaja.“ Aspoň bude viac miesta, pomyslel som si. Hodil som posledné veci na posteľ a odchlipol som si zo šálky. Horúci ovocný čaj uvoľnil napätie z prvého stretnutia a ja som si uvoľnene sadol oproti Tomášovi. ,,Koľkaták vlastne si?“ spýtal som sa. ,,Tretiak,“ ozvalo sa spoza šálky, ,,a ty si predpokladám, prvák, je tak?“ ,,Hej, som.“ Tomáš sa usmial. Zadíval som sa na jeho svetlomodré oči a výrazné lícne kosti. ,,Ak budeš chcieť, Miro, tak ti to tu môžem poukazovať...nie je tu síce nič také extra zaujímavé, ale....“ ,,Kľudne môžeš,“ prerušil som ho. Tomáš položil prázdnu šálku na stôl a načiahol sa po mobil a kľúče. ,,Tak dopi a ideme,“ zavelil. Bleskovo som do seba hodil posledné zbytky čaju a vyšli sme von.

Celé popoludnie sme potom strávili prehliadkou mesta, počas ktorej mi Tomáš ukazoval, kde sa dá čo dobre nakúpiť a kde si môže človek oddýchnuť. Po príchode na intrák sme ešte hrali karty do jednej rána a potom sme šli spať. Od tohto dňa, plynuli dni, týždne a ja som s ním trávil čoraz viac času. Napríklad, aj keď som abstinent, tak som s ním chodieval do miestnej známej krčmy, kde sa vždy spil pod obraz Boží a ja som ho potom musel ťahať na intrák. Doslova stále sme boli spolu- či už v meste, na intráku alebo keď sme na seba náhodou natrafili v škole. Mali sme toho toľko spoločného, chodili sme často do kina, na futbal, na hokejové zápasy...za tú krátku dobu, sa z nás stali najlepší kamoši. Takí dobrí, že som Tomáša takmer považoval za brata. Raz večer však prišiel na intrák taký dosť zamyslený, hodil tašku do kúta a vyzeral, že sa niekam chystá ísť. Keď som sa ho spýtal, či nepôjdeme dneska na zápas, tak sa na mňa ani len nepozrel a sucho odpovedal: ,,Vieš Miro, myslím, že by sme nemali tráviť toľko času spolu...choď von aj s niekým iným, ja na teba teraz nemám čas....“ Po týchto slovách som pocítil zvláštny tlak v hrudi, zježili sa mi chlpy na rukách a cítil som, že len bezducho hľadím do prázdna. Mozog nereagoval a ústa hovorili za mňa, niečo v tom zmysle, že ja nemám s kým iným ísť von...a do ticha zaznela odpoveď, že to nie je jeho problém a ja si niekoho predsa nájdem, veď som dospelý chlap...zrazu sa dvere zavreli a ja som vnímal len to prázdno. Pocit straty, prázdnoty, nazvite si to ako chcete, ma pohlcoval čím ďalej tým viac. Nechápal som, čo sa deje, sedel som na posteli a cítil som sa byť totálne osamelý. Akoby som stratil kus seba samého. Keď som sa ako tak z toho šoku spamätal, prešla mnou neuveriteľná únava. Ležal som tam, v tej chladnej posteli v úplnej prázdnote, a, ak to chcete počuť, áno, veril som na lepšie zajtrajšky. Stále dokola som si opakoval, že zajtra sa o tom porozprávame a vyrieši sa to. Zaspal som s vidinou toho, že všetko bude ako predtým. Lenže, keď som sa ráno zobudil, on tam nebol. Nevrátil sa. Snažil som sa zistiť, kde je, či je v poriadku, tak som sa šiel pýtať aj ostatných, ale nikto o ňom nič nevedel. Prešiel týždeň, dva, tri....a jeho stále nikde. Chodil som na všetky miesta, kam sme spolu chodievali a ktoré mal rád. Dúfal som, že ho tam stretnem. Lenže on tam nebol a keď som sa aj niekoho na neho spýtal, tak o ňom zase nikto nič nevedel ani nepočul.

Po mesiaci som sa dozvedel, že si našiel babu a presťahoval sa k nej. To bola ďalšia rana pre mňa. Už som sa nedokázal len tak sám utápať v tme a samote, tak som bežal do miestnej krčmy...do NAŠEJ krčmy, počuješ Tomáš?! Sám barman bol prekvapený, keď ma zbadal a zistil, že si chcem objednať. Ja, taký abstinent...neviem ani, ako som sa v ten večer dostal naspäť na intrák a ani to radšej nechcem vedieť, ale každopádne, od toho dňa sa stal alkohol mojím najlepším priateľom. Takmer úplne som prestal vnímať realitu. Všade som videl len jeho prízrak a jeho hlas v mojej hlave mi robil spoločnosť v mojich temných, ponurých myšlienkach. Bolo to zvláštne, ale všetky tie veci, čo po ňom ostali....mohol som sa ich dotknúť, ovoňať ich, vidieť na nich otlačky jeho prstov...a predsa už dávno nepatrili ich majiteľovi. Keď som si raz zobral zo skrine jedno z jeho čiernych tričiek...a pozrel som sa na seba do zrkadla...nevidel som nič iné, len odraz depresívneho, smutného a zničeného psychopata, akým som sa stal. Úprimne povedané, neveril som, že sa ešte niekedy vráti. Prešiel ďalší mesiac a jeho nikde. Prvý decembrový týždeň som ako každý večer šiel do miestnej krčmy. Okolo polnoci ma vyhodili a ja som šiel podnapitý naspäť na intrák. Len čo som otvoril dvere do izby, všimol som si Tomáša, sediaceho na mojej posteli. Bez slova som zavrel dvere a hľadel som mu do očí ako miliónkrát predtým. ,,Miro, čo má toto znamenať?“ so stisnutými perami sa ma spýtal Tomáš, stále sediaci na mojej posteli. Ja som sa v pohode ponaťahoval, pričom som asi 2x spadol a zahral som to do autu: ,,Čo akože myslíš?“ Tomáš sa zamračil. ,,Nehraj to na mňa...vidím, že si opitý.“ Skôr než som stihol protestovať, Tomáš sa natiahol a spod postele mi vytiahol fľaše s vodkou. ,,Aj o tomto chcem s tebou hovoriť,“ pokračoval. Ledabolo som mávol rukou a odvrátil som pohľad. Za každú cenu som sa mu snažil nepozrieť do očí, hľadel som do zeme, na stôl, na hocičo, len aby som nemusel trpieť jeho vyčítavý pohľad. ,,Miro, zbláznil si sa?! Prečo piješ? To sa z pána abstinenta za taký krátky čas stal pán alkoholik?“ Zmienka o ,,krátkom čase“ vo mne vyvolala taký hnev, že som mu vytrhol tú fľašu z ruky, pozrel som sa mu do očí a polohystericky som skonštatoval: ,,Krátky...čas?! Tri mesiace, či koľko, sú pre teba krátky čas?! Ty si si len tak odišiel a nechal si ma tu SAMÉHO! Kto si TY, ktorý mi tu teraz rozkazuje, ako mám žiť? Keď TY si to pritom celé spôsobil...“
,,Miro...“
,,To TY si tá príčina všetkého!....spravil si zo mňa chodiacu mŕtvolu bez duše...“
,,Miro, PRESTAŇ! Za všetko si môžeš ty SÁM!“
,,Ach, áno, ja sám...dovoľ mi pripomenúť, KTO odišiel, KTO si našiel nejakú štetku a KTO nechal v štichu svojho najlepšieho kamoša?“
,,Ja som len chcel, aby si bol trocha spoločenskejší...“
,,...a vidíš, ako som dopadol...zničená troska, psychopat, ktorý ťa vída každú noc vo svojich snoch!“
Nastalo ticho a napätie, ktoré by sa dalo krájať. Neodvážil som sa pozrieť po tomto vyhlásení Tomášovi do očí, ale musel som. V jeho očiach som videl zmätok, ktorý sa miešal s nepochopením. ,,Ako to myslíš?“ spýtal sa ma. ,,Ja...“ nemohol som mu to povedať. Prišiel som na to iba minulú noc. ,,Ja len že....chýbal si mi...“ Tomáš bol čoraz zmätenejší. ,,Veď aj ty mne celkom...ale stále nechápem, o čom to hovoríš?“ Zatvoril som oči. ,,Tomáš, ja...záleží mi na tebe.“ Cítil som, aj cez viečka, jeho nenávistný a znechutený pohľad. ,,Zbláznil si sa, Miro?“ šokovane zašepkal Tomáš, ,,ty...akože...“ Počul som, že vstal z mojej postele a stojí len meter odo mňa. Otvoril som oči a odhodlane som sa pozrel do tých jeho. ,,Možno som chorý, ale ja...ja....ťa milujem Tomáš.“ Hľadel som do jeho čoraz viac naštvaných a zmätených očí, keď mi pohŕdavo oznámil: ,,Si opitý Miro...daj sa liečiť...“ Vtom natiahol ruku, schmatol kľúče a chcel odísť, lenže ja som ho zadržal: ,,Ja to myslím naozaj Tomáš! Nevidíš, kým som sa stal kvôli TEBE?! Ja ťa fakt milujem, prosím, nechoď...“ ,,DAJ....MI...POKOJ, MIRO!“ Vtom som si všimol len záblesk Tomášovej päste, ktorá ma celou silou tresla do tváre a ja som spadol na zem. Cítil som nehoráznu bolesť vychádzajúcu z mojej tváre a zo zlomeného, krvácajúceho nosa, ale bolo mi to akosi jedno, lebo bolesť v hrudi bola silnejšia. O hodinu prišli ostatní spolubývajúci z druhých buniek, a keď ma takto našli, tak ma vzali rýchlo na pohotovosť. Lekári mi ošetrili nos, zašili všetky rany, len škoda, že sa nedá zašiť aj napoly rozseknuté srdce.

Chalani chceli vkuse vedieť, kto mi to spravil, ale ja som Tomáša nebonzol. Nebol som ani naňho naštvaný, celkom som aj chápal jeho reakciu. Je to zvláštne o tom takto hovoriť, ale prešiel ďalší mesiac a ja som takmer úplne zabudol na to, čo sa stalo. Nos aj rany na tvári zmizli a prízrak sa už neobjavoval tak často. Lenže piť som neprestal. Pil som síce menej ako vtedy, ale stále to bolo nad rámec toho, čo som mohol zvládnuť. Vonka sa už blížila pomaly jar a po Tomášovi nebolo ani stopy. Zase som sa raz večer vracal z krčmy okolo polnoci, keď na mňa z tmavého rohu budovy vybehol nejaký maskovaný chlap s nožom v ruke. Ja si to už moc síce nepamätám, lebo som bol až moc opitý, ale pamätám si, že chcel peniaze a keď mu ich nedám, tak ma podreže. A zrazu som počul, ako niekto z diaľky kričí: ,,PUSTITE HO!“ a ten chlap ma naozaj pustil a zutekal. Ja som ležal na zemi a nevnímal som, čo sa okolo mňa deje. Cítil som, že ten môj záchranca prišiel ku mne, naklonil sa nado mňa a triasol so mnou. Niečo som zamrmlal a upadol som do spánku. Na druhý deň ráno ma zobudili hrejivé slnečné lúče na mojej tvári a ja som si uvedomil, že ležím v mojej posteli na intráku. Keď som sa rozhliadol po izbe, všimol som si ustarosteného Tomáša sediaceho oproti mne na druhej posteli. ,,TY?!“ vyvalil som naňho oči. Tomáš si prehrabol vlasy a sucho skonštatoval: ,,Ja...“ Mal som sto chutí odísť a zmiznúť odtiaľ, ale bolelo ma celé telo. ,,Ani sa o to nepokúšaj,“ začal Tomáš, ,,ošetril som ti všetky rany a modriny a obviazal som ti ruku...a k tomu som....“ ,,A kto sa ťa prosil, Tomáš?“ vyštekol som naňho nazlostene. Ležal som na chrbte, hlava mi trieštila a otupene som zízal do stropu. Tomáš zrazu vstal. ,,Uvedomuješ si vôbec, že som ti zachránil život? Kebyže tam nepribehnem, tak by ťa ten chlap zabil!“

,,Kebyže vtedy neodídeš, nebolo by sa to stalo!“ odvrkol som. Nastalo ticho. ,,Mrzí ma to Miro...ja som vtedy nevedel proste, ako mám reagovať, bol som zmätený z teba, z tých fliaš...ja neviem...“ Pozrel som sa naňho. ,,Aj tak to bude zase rovnaké...zase odídeš za tou svojou štetkou a necháš ma tu samého...“ ,,...predvčerom som sa s ňou rozišiel... a mal si pravdu...bola to štetka.“ Jeho slová ma prekvapili. ,,Takže ešte dnes sa nasťahujem naspäť na intrák...“ Vtom Tomáš ku mne pristúpil so slovami: ,,Sľubujem, že všetko bude zase také ako predtým...“ Podal mi ruku. ,,Takže...zase kamoši?“ Usmial som sa. Bol som ochotný, hodiť všetko za hlavu, len preto, lebo sa chcel vrátiť. ,,Tak fajn, odpúšťam ti...“ Ešte v ten deň Tomáš dodržal slovo a presťahoval sa. Môj život sa tým zmenil od základov. Zase som našiel ten kúsok seba, ktorý si Tomáš vtedy odniesol so sebou. Vrátil sa mi elán a chuť do života, dokonca som aj prestal piť. Všetko bolo zase ako predtým, chodievali sme spolu na zápasy, na futbal, do mesta...bolo to naozaj ako za starých čias. Po mesiaci a pol, keď už sa jar začala pomaly striedať s letom, sme sedeli spolu na balkóne intráku, pili sme pivo a mlčky sme vychutnávali teplo a pohodu. Keď okolo obeda začalo slnko silnejšie páliť, šli sme dovnútra hrať karty. V polke hry som začal byť aj celkom hladný, tak som vstal a hrabal som sa v kufri, či tam nemám hodenú nejakú Vifonku. Tomáš medzitým schoval karty a šiel do kuchynky mi pozrieť nejaké jedlo. Keď som to už vzdal a hodil som kufor na zem, tak vošiel dnu Tomáš a zavrel za sebou dvere. ,,Našiel si niečo?“ spýtal som sa a otočil som sa mu čelom. Tomáš stál pri dverách s prázdnymi rukami a uprene na mňa hľadel.

Po dlhej chvíli povedal: ,,Sme tu sami...“ Zasmial som sa. ,,To si nevedel? Veď chalani aj pomaly celý intrák šli na obed už pred hodinou...“ Keď som sa naňho lepšie zahľadel, všimol som si, že Tomáš zviera ruky v päsť a nehybne na mňa hľadí. Zamračil som sa na neho. ,,Stalo sa niečo? Si v poriadku?“ Tomáš neodpovedal, len naprázdno preglgol. Odhodlane sa mi pozrel do očí, prešiel ku mne tri kroky a dal mi pusu na ústa. Zmeravel som. ,,Čo...to robíš?“ zašepkal som, keď som druhýkrát pocítil jeho horúci dych na mojej tvári. ,,To, čo cítim,“ znela odpoveď. Pootvoril pery a naše jazyky sa spojili v dlhom vášnivom bozku. Jeho dlhé, štíhle prsty ma hladkali po tvári a vlasoch, keď mi kradol dych z úst. Vyzliekol mi tričko a položil ma na posteľ. Cítil som jeho pery na svojom krku, potom na hrudi, na bruchu, schádzal čoraz nižšie...dal mi dole boxerky a jeho pery pevne obopli môj vztýčený penis. Vzdychol som, keď nimi schádzal až ku koreňu a vracal sa naspäť, zas a zas...jazykom obchádzal nabehlý žaluď, jeho ruka kmitala hore a dole, a keď jeho pery poslednýkrát pohltili celý môj penis, vtedy som to už nevydržal a explodoval som mu do úst. Čakal som, že sa uhne a vypľuje to, ale na moje prekvapenie všetko prehltol, dal mi rýchlu pusu a otočil ma na všetky štyri. Cítil som, ako mi pomaly jazykom a prstami spracováva môj zvierač, a keď bol dostatočne uvoľnený, nasadil si kondóm a vsunul svoj veľký, 20centimetrový, penis do mojich útrob. Počkal, kým si trocha zvyknem a potom začal zľahka prirážať.

Zo začiatku som zatínal zuby od bolesti a slasti zároveň, ale postupne som si zvykol a užíval som si to naplno. Tomáš ma zrazu pritlačil o posteľ, takže som ležal na bruchu a on si na mňa ľahol a tak do mňa vnikal. Bolo to čoraz intenzívnejšie, jeho ruka nahmatala tú moju, aby si so mnou preplietol prsty a jeho pery mi mohli láskať ušný lalôčik. Snažil som sa tlmiť moje vzdychy, ale bolo to márne, pretože Tomáš si ma otočil na chrbát a pomaly do mňa znova vnikol. Sledoval každú moju reakciu na jeho pohyby vo mne, cítil som to teplo, ktoré z neho vyžarovalo, každý jeho pohyb, zatnutie svalu na rukách...to teplo z jeho pier, keď ma znova pobozkal a dokonca aj ten posledný pohyb, keď moje vnútro zrazu naplnila nejaká neznáma teplá tekutina...na zemi som si všimol záblesk prázdneho odhodeného kondómu, ale bolo mi to jedno...Tomáš klesol na moju hruď, cítil som jeho tlčúce srdce, jeho ruky a paže ma objímali a ešte stále bol vo mne...pomaly doznieval tento magický moment, keď mi do ucha zašepkal: ,,Milujem ťa...Miro...“ Ešte v ten deň sme si všetko vysvetlili, a keď som na druhý deň musel súrne odcestovať domov, všimol som si Tomáša na balkóne. Vietor mi strapatil čierne vlasy, mužná postava vrhala tieň na chodník a zelené oči sa sústredene pozerali na polo-prázdne intrákove balkóny, kde presvitali slnečné lúče. Kývol som mu na pozdrav a nastúpil som do auta. Ako som odchádzal, jeho postava sa čoraz viac zmenšovala a zmenšovala, až mi úplne zmizol z dohľadu. Neboj Tomáš, ja sa vrátim. Čoskoro.

autor: ayumi537